Na Verím Pane som prišiel, lebo…

Veselí dobrovľníci

Festival Verím Pane je už v plnom prúde, a preto niet divu, že sa to v Námestove hemží desiatkami mladých ľudí, ktorých najľahšie môžete spoznať po dobrovoľníckom tričku alebo aj úprimnom úsmeve, prameniacom od živého Boha, ktorý sme sem na Oravu prišli všetci rozdávať. Vo štvrtok som sa vybral do námestovských ulíc, aby som pre vás odhalil identitu odhodlaných účastníkov festivalu, ktorí sem na Verím Pane prišli slúžiť či už ako dobrovoľníci, zdravotníci alebo sa len tak zoznámiť s týmto veľkým Božím dielom.

Rovnaké otázky, rôzne odpovede

Náhodne oslovených účastníkov festivalu som sa pýtal 3 otázky: 1. Odkiaľ docestovali na festival a ako sa volajú? 2. Koľkí krát sú na festivale, a príp. ako sa o festivale dozvedeli? 3. Čo sa im na festivale najviac páči alebo za čím sa sem rok čo rok stále vracajú? Niektorí sa v odpovediach stretali, iní prinášali neustále nové a nové svedectvá, ktoré len dokazovali, akí rozmanití ľudia sa dokážu stretnúť na jednom mieste.

Zo všetkých kútov Slovenska

Veľmi silnou stránkou festivalu Verím Pane je rozmanitosť krajov, či vzdialeností, ktoré boli ochotní títo ľudia prekonať, aby sa dostali na miesto, kde sa stretnú so živým Bohom, načerpajú novú silu, či získajú nových kamarátov,  s ktorými si budú môcť zaskákať na tých najlepších gospelových konceroch pod holým nebom. Toto je aj prípad trojice Zuzka, Janka a Tóno, ktorých som stretol na spoločnom obede v jedálni pri Katolíckej škole, kde som v doobedných hodinách aj ja sám absolvoval dobrovoľnícku službu. 

Zuzka, ktorá pochádza zo Starej Ľubovne, sa ocitla na festivale Verím Pane po prvý krát, pričom prišla úplne sama. K tomu, aby urobila tento podstatný krok jej stačili iba dve veci – festivalová pozvánka na Facebooku a jeho samotný názov, ktorý prednazmenával, že tu pôjde o (aj jej) Nebeského otca, ku ktorému má vytvorený veľmi hlboký vzťah. Na Verím Pane si najviac užíva koncerty, pričom neváhala ani chvíľku a rovno sa prihlásila aj ako hrdá dobrovoľníčka, aby mohla tak svojou (hoc premiérovou) účasťou, spoluvytvárať dobré meno festivalu.

Presne na opačnej strane nielen krajiny, ale aj barikády stojí (teraz už) vždy usmiata bratislavčanka Janka, ktorá sa do Námestova vrátila už po 18-krát, aby tu tak pomyselne oslávila svoju festivalovú plnoletosť. Dôvody pre ktoré to sem Janku aj po toľkých rokoch stále ťahá, sú predovšetkým vzťahy so skvelými ľuďmi, ktorých za ten čas spoznala určite neúrekom. Druhou veľmi silnou devízou sú aj tvorivé dielne, vďaka ktorým sa Janka za tie roky priučila tajom divadla, muzikálu, spevokolu, či modlitby Taize. Napokon, aby sa nesýtilo len telo, ale aj Duch, tak každoročne sa Janka veľmi teší aj na duchovnú obnovu, ktorú tento rok povedie d.o. Štefan Bocko. Na záver treba ešte spomenúť, že Janka je od dvoch rokov nevidiaca a v spomínanej Bratislave žije úplne sama, za čo jej od nás ostatných patrí veľké uznanie. 

Veľký comeback na festival urobil Tóno z Dolného Kubína, ktorý sa na Verím Pane vrátil po 15 rokoch. Dôvody, ktoré ho do Námestova aj po takom dlhom čase  opäť pritiahli, bola najmä túžba načerpať pokoj a radosť, ako si aj trochu oddýchnuť a ,,zresetovať” hlavu od každodenných starostí. 

Zuzka, Tóno a Janka

Zdravotníčky s veľkým srdcom

Na ceste do Čajovne som narazil aj na tri sympatické zdravotníčky, Natáliu, Janku a Niku, ktoré to majú do Námestova, ,,čo by kameňom dohodil” a všetky tri sa v tejto službe ideálne našli, aby tak mohli spojiť svoje nadšenie z pomoci ľuďom, ako aj ich vzájomné spoznávanie. 

Natália, pochádzajúca z neďalekého Klina je na festivale Verím Pane po tretí raz a podnetom pre túto návštevu bolo odporúčanie od jej dobrej kamarátky, ktorá jej v tejto zdravotníckej službe aj pomáha. Okrem tejto Bohumilej činnosti, si užíva Natália aj ďalšie lákadla festivalu, ku ktorým určite patrí aj kapela Magnet, ktorá tento rok zabáva svojich fanúšikov nielen koncertom na amfiteátri, ale aj interaktívnym workshopom vo festivalovej Čajovni. 

Ďalšou rekordmankou na Verím Pane je aj Janka z Bobrova, ktorá spolu s festivalom doslova vyrastala, za čo vďačí najmä svojim rodičom, ktorí ju do Námestova pravidelne brávali. Za ten čas sa jej podarilo pochodiť viaceré tvorivé dielne, zamakať si v Čajovni a už druhý rok si oblieka aj zdravotnícku vestu, aby tak mohla splatiť všetkým návštevníkom festivalu ich každoročnú ochotu a prijatie, ktoré robia v očiach človeka naozaj veľmi veľa. 

Do tretice, sa o vaše zdravie stará aj Nika zo Sihelného, ktorá je na festivale po druhý krát a takisto dala na odporúčanie svojej kamarátky, ktorá ju do Námestova nalákala na skvelú atmosféru a príjemných ľudí, ktorých možno stretnúť na každom kroku. Z kapiel sa Nika najviac teší na chválové zoskupenie F6, ktorých víziou je zmierenie rómskeho a slovenského národa.

Natália, Janka a Nika

Chlapi z divokého západu

Cestou z festivalovej sv. omše som stretol aj troch urastených chlapov, Mateja, Miša a Martina, ktorí na festival Verím Pane docestovali až z ďalekého západu. Prví dvaja menovaní sa už v Námestove citia ako káže jeho hlavné motto, a teda ,,doma je doma”, nakoľko majú za sebou už niekoľko ročníkov. Tretí z partie sa s našou festivalovou atmosférou len zoznamuje, ale už teraz vie, že to bola trefa do čierneho. 

Matej, ktorý je z Pezinka, si za svojich 8 festivalových sezón vyskúšal na Verím Pane už hádam všetko. Začínal ako zvedavý návštevník Oravy, ktorého najväčším lákadlom bolo zdolanie horských prémii ako je Magurka, či Rio de Klin. Postupne sa angažoval aj ako spolulektor dielne ,,Tvorivý ateliér”, kde účastníkov festivalu zaúčal do výroby drôteného šperku, živicových náušníc, či vlastnoručne pomaľovaných tričiek. Teraz, z odstupom času, je pre Mateja festival Verím Pane už fenomén od ktorého nechce upustiť a každoročne sa sem vracia za skvelými ľuďmi, úžasnou atmosférou, koncertami obľúbených kapiel, či duchovným programom. 

Mišo, ktorý pochádza rovnako tak z Pezinka a tiež oslavuje na festivale svoje 8. výročie, sa do Námestova vracia rok čo rok s veľkou obľubou, ako aj so svojou vždy naladenou gitarou, ktorú sa nebojí použiť. Na festival ho priviedli rodinní známi, ktorí na Verím Pane chodia od jeho samého začiatku a za ten čas sa mu podarilo navštíviť viacero jeho zákutí, ako aj vypočuť desiatky gospelových kapiel, ktoré sú Mišovou veľmi silnou šálkou kávy. Sám spieva v pezinskom kostolnom zbore, hrá na gitare, ako aj hudobne doprevádza modlitbu Taize, ktorá aj vďaka nemu má na festivale Verím Pane svoje čestné miesto.

Tretím mušketierom zo západného Slovenska je Martin, ktorý je rodák z Modry a do Námestova docestoval na podnet svojich kamarátov už po druhý raz. Najväčšou výzvou pre neho bolo zažiť niečo nové, a s tým súvisiace aj nové priateľstvá, či zážitky, ktoré je možné na festivale Verím Pane absolvovať na dennom poriadku. Zaujímavým pre Martina je určite aj pestrý program festivalu, ktorý najmä pre nových účastníkov predstavuje najväčšie lákadlo, a ktorý postupne v nich vytvára aj silné väzby voči samotnému podujatiu. A preto niet divu, že sa postupne z nich stávajú noví hrdí dobrovoľníci, ktorí neváhajú priložiť aj svoju ruku k dielu. 

Mišo, Matej a Martin

Festival Verím Pane však ešte nekončí a vy tak máte stále exkluzívnu možnosť zažiť všetky jeho podoby a lákadlá, ktoré vás môžu postretnúť prakticky na každom kroku. Rovnako tak treba byť v strehu aj pred našim redakčným tímom, ktorý vás môže osloviť s prípadnou otázkou, či požiadavkou na spoluprácu hocikedy, či je ráno, a či večer, či to bude v Kaťáku, na amfiku alebo v našej festivalovej Čajovni. Vidíme sa/počujeme sa a dovtedy si všetci užívajme, ako keď ,,Doma je doma!”