Verím Pane
26. mája 2013
Moje teologické predstavy o nebi
30. mája 2013

Doma je doma

Bolo to niekedy začiatkom leta 2006. Sedeli sme v „kaťáku“ a pokúšali sme sa čo najvýstižnejšie popísať celé to neopísateľné dianie, ktorému som v roku 1990 dal názov podľa jednej z piesní kňaza Viktora Zborana. Už bol pokročilý čas, aj fľašky začali vysychať, cigarky vyhasínať … a stále nič. Odrazu Zuzka povedala: „Doma je doma!“ a my ostatní, tvoriaci úzky kruh organizátorov (Tibor, ja, Danka a Gabika) sme si naplno uvedomili, že to je presne ono. Že náš festival je predovšetkým stretnutím s ľuďmi, ktorí sú nám drahí! Že počas jeho trvania sme vlastne doma!

A to je príbeh vzniku doživotného motta festivalu Verím Pane.

Teraz vrcholia prípravy na jeho 17. ročník s my sa opäť chceme stretnúť. Muzikanti a lektori bez nároku na honorár. Organizátori obetujúci svoje dovolenky či časť prázdnin. Helperi a účastníci festivalu znášajúci pohodlie i nepohodlie počasia a tvrdosť karimatiek a často i studenú vodu v sprchách. Námestovci viac či menej akceptujúci festivalový ruch.

Opäť sa teším na tie stovky tvárí a mien, ktoré sa okolo 18. júla začnú prúdiť festivalovou prezentáciou. Až do nedele 22. júla máme opäť šancu vytvoriť spolu jednu obrovskú festivalovú rodinu, v ktorej sa každý môže cítiť doma. 

Sme rôzni. Jeden je malý, druhý veľký. Jeden je „kľuďas“, druhý „pruďas“. Občas si poriadne lezieme na nervy. To všetko ale k rodine patrí a robí ju pestrou. Vo všetkej tej rôznosti je tu však niečo, čo rodinu spája – LÁSKA. Je iba na nás, či bude naša festivalová rodina malým nebom na zemi a či na festivale Verím Pane budeme naozaj DOMA! Pozn. pre menej chápavých: správajme sa slušne a ohľaduplne ☺

Ešte zopár fotografií našej organizátorskej festivalovej rodiny …

Keď sme s festivalom v roku 1998 prišli do Námestova, poprosil som spoluorganizátorov o pomoc pri získavaní ďalších spoluorganizátorov. Rok nato prišiel náš osvetľovač z Paľo z Preselian s 13 dievčatami. Okamžite získal novú prezývku „hárem“ a dievčatá „Paľov hárem“. Postupne sme ich ale začali volať „aleluje“. 

Na fotografii sa aleluje venujú tzv. zaplachtovávaniu pódia – vynález Jožka Ďurecha na zmiernenie odrazov zvuku od stropu pódiového zastrešenia. Aleluje sú dodnes stabilizujúcim prvkom celého organizačného tímu, zvládajúcim všetky práce: od upratovania po komplexnú prípravy VIP párty. Pozn. spomenutý Jožko Ďurech ako prvý začal používať prezývku aleluje. 

Silvia (dnes Ďurechová), Jozef Ďurech (spomenutý vyššie) a môj mladší brat Jozef v kuchyni v „kaťáku“. Obaja Jozefovia sú pri festivale od jeho zrodu v roku 1990, i keď Ďurech v posledných rokoch trošku blicuje – má rodičovské povinnosti ☺ Pozn. všetci traja sú „situovaní“ do kuchyne, ktorá je spolu s balkónmi akýmsi kultovým centrom celého festivalu. 

Paľo „hárem“ Chmelan pri práci na zaplachtovaní pódia. K festivalu sa pred rokmi dostal cez prácu na muzikáli Divadelného spoločenstva Rafael v Bošanoch Láska je silnejšia.

Zaplachtované pódium – teda – strop pódia.

Prázdne pódium v skoré festivalové ráno … keď som sa prišiel v roku 1997 po prvý krát pozrieť do Námestova, na mieste dnešného pódia stálo čosi s rozmermi 10x10m. Povedal som vtedajšiemu primátorovi Ivanovi Krušinskému: „Pán primátor, na takéto pódium ja poriadnu kapelu s veľkou technikou nezmestím.“ Povedal mi: „Nebojte sa, pán farár!“ A keď som sa do Námestova vrátil po pár mesiacoch, už stálo na priehrade pódium 19x10m.

Pódium počas popoludňajších koncertov. Pozn. tí pozornejší z vás si určite všimli, že, ide o fotografie pódia z rôznych ročníkov festivalu. 

Pri podrobnejšom pohľade na fotografie pódia je možné na jeho pravej strane uvidieť zvláštne čudo: je to drevený rebrík z kostola, ktorý sme prostredníctvom malých skobičiek premenili na variabilnú programovú vývesku.

K pódiu patria neodmysliteľne i obslužné vojenské stany. Niekto ich musí postaviť …

Posledné inštrukcie pred slávnostnou nedeľnou svätou omšou podáva Danka Kadlubová, inak riaditeľka Katolíckeho domu a jedna z členov úzkeho kruhu organizátorov festivalu. Ten mladý muž napravo od nej je Tibor Kitaš, ďalší úzkokruhový člen.

Zľava dekan a farár v Námestove Blažej Dibdiak, spišský diecézny biskup František Tondra a – zase ja ☺ 

Od roku 1991 je dvorným zvukárom festivalu Pavol Prockl. Za tie roky popri ňom už vyrástol kopec nových mladých talentovaných zvukárov …

Asi niet problému z oblasti ozvučovacej techniky, ktorý by Slávo Surman nedokázal vyriešiť! Pozn. keď sme pred rokmi robili koncertné turné Šanca pre lásku, Slávo s nami nemohol ísť. Povedal som Mariánovi (zvukár, pôvodne skupina Trenčiansky bazár): „Marián, dám ti troch technikov.“ Vtedy mi povedal: „Ja nechcem troch technikov, ja chcem Sláva!“

Medzi spoľahlivých technikov patrí i Jaro Poláček. Na festivale si síce objavuje už len sporadicky, ale bol to práve on (spolu s Maťom Pinzíkom), ktorý ma v roku 1997 upozornil na možnosť presťahovať Verím Pane do Námestova.

Trenčiansky bazár bola pôvodne kapela. Hrali výbornú muziku a ich CD kompilát dodnes patrí k tomu najlepšiemu, čo na pôde slovenskej gospelovej scény vzniklo. Postupne sa ale preorientovali na zvuk a spolu s Paľom Procklom patria k neodmysliteľnému „folklóru“ Verím Pane. Zvučia paralelné pódiá v Dome kultúry a na námestí.

Videoprojekcie už dnes patria k neodmysliteľnej súčasti výbavy festivalových pódií. Na Verím Pane zabezpečuje videoprojekcie môj kolega z LUXu Fero Majda (ten usmievajúci sa). Za kamerou práve stojí môj kolega a zároveň riaditeľ LUXu Marek Poláček.

Na pódiu, v jeho ľavej časti (z pohľadu divákov) zvykne sedávať osvetľovač Paľo Chmelan, moderátorka Aňa Laceková (bola už účinkujúcou, helperkou a festivalkom), ja – a kopec ďalších ľudí z organizačného štábu. Okrem nás troch vymenovaných tam tentoraz sedí iba Zuzka, manželka jedného z hýbateľov hudobného diania na festivale, Martina Michelčíka.

Martin Michelčík v úlohe moderátora festivalu, žrebujúceho tombolu. Asistujú mu maskotky festivalu, Adelka a Táňa (Adelku práve nevidno). 

Dnes už máme tretiu festivalkovskú generáciu ☺ 

Všeličo sa deje i mimo hlavné pódiá, napríklad i v rámci tvorivých dielní. Toto je konkrétne malá časť frekventantov tej basgitarovej …

… a tu sú všetci. Aj s lektorom Michalom Šimkom.

Klávesová dielňa s lektorom Mirom Šibíkom.

Sláčiková dielňa s lektorom Jamesom Evansom.

Detská dielňa. Lektorka M.M. Potočárová je niekde mimo záber objektívu.

A malá časť dielne drôtený šperk. V strede Aňa „púpätko“ Slaninová, lektorka a zároveň grafická nvrhárka festivalových plagátov – niektorých.

Katolícky dom, „kaťák“, je niečo ako náš hlavný stan. Cez „mamorku“, čo je miestnosť na fotografii, v ktorej sídli tím zabezpečujúci prezentáciu, sa premelú stovky festivalových účastníkov. Sprava Speaker zodpovedný za počítačové siete a IT, Vladka a Denisa.

V kaťáku máme ešte jednu mramorku. Slúži väčšinou ako minijedáleň a spoločenská miestnosť zároveň. Prípadne ako dielňa na prípravu násteniek, skladanie festivalového denníka a pod.

Iný pohľad na mramorku: aleluje pri raňajkách.

Kaťák má dva balkóny. Sú otočené smerom do zrekonštruovaného námestia. Pre organizátorov festivalu sa stali miestom, kde sa dá škrabať mrkva, natierať informačné tabule, či len tak sa stretnúť. Zľava technik Slávo Surman, Zuzka Michelčíková, Irenka Surmanová s dcérou Sárou a spevák, violončelista, gitarista, moderátor a skladateľ Martin Michelčík … 

… alebo je možné využiť ich ako priestor na grilovačku a to dokonca i vtedy, keď prší. Práve griluje Marián Masár, zvukár, bývalý spevák skupiny Trenčiansky bazár …

… najkrajšie zo všetkého sú balkónové po-koncertné posedenia. Ivan Klánek, osvetľovač a bývalý basgitarista skupiny Trenčiansky bazár.

Tým najkultovejším miestom je ale určite kuchyňa. Zľava Janka Kláneková (Trenčiansky bazár), Miro Šmilňák (Metelica), Matúš Kniez (technika) a Miki Michelčík (Credo).

Zľava môj brat Jozef, Zuzka Kniezová (organizátorka, inak lekárka pôsobiaca v Afrike v rámci projektov TU, o ktorých som už na blogu písal), Aňa Laceková (moderátorka), Matúš Kniez (technik a organizátor a Zuzkin brat) a Marek Kaľavský (chirurg, organizátor a Zuzkin snúbenec). Pozn. tie hodiny na stene idú presne a čas na nich je AM!

Spoločné fotografie. Zľava – žeby ja? ☺ potom Zuzka Kniezová (o nej už som písal dosť), Adelka Kováčiková (maskot – festivalko – asi to na nej vidno), Jozef „šuvi“ Šuvada (dnes už lekár, workoholik, dlhé roky v tom najlepšom zmysle hnací motor festivalu), Táňa Miklušičáková (maskot – festivalko – aj na nej to vidno) a Kristínka Kováčiková (autorka návrhu festivalkov a prvý festivalko zároveň).

Zľava Štefan „pištík“ Žembéry (gitarista skupiny Križiaci), jeho manželka Dominika, Katka Straková (spevokol Alfa), zase ja, Anička „púpätko“ Slaninová (výtvarníčka), Majka Šibíková (speváčka skupiny Križiaci) a jej manžel Miro (zvukový majster a klávesista).

Bez festivalových bocianov by to nebolo ono. Sídlia na komíne hneď vedľa kaťáku. Pozn. zopár fotografií z koncertov už som uverejnil v článku Moje teologické predstavy o nebi.

 

Publikované na blog.sme.sk